RODOKMEŇ JEŽIŠA KRISTA

Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.  Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona, Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút, Obed Jesseho a Jesse kráľa Dávida.

Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. Šalamún mal syna Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. Ezechiáš mal syna Manassesa, Manasses Amona, Amon Joziáša, Joziáš Jechoniáša a jeho bratov za babylonského zajatia.

Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista. (Mt 1,1-17)

Matúš – Žid, ktorý píše predovšetkým pre kresťanov obrátených zo židovstva, zohľadňuje pri uvádzaní mien v rodokmeni najmä židovské dejiny. Uvádza trikrát štrnásť pokolení – štrnásť pokolení od Abraháma po Dávida, štrnásť od Šalamúna po babylonské zajatie a napokon štrnásť pokolení od babylonského zajatia až po Ježiša.

V skutočnosti každé obdobie, zastúpené štrnástimi rodmi, malo pokolení omnoho viac. Preto v rodokmeni „mal syna“ nemuselo zákonite znamenať meno bezprostredného otca. Matúšov úmysel zachovať symboliku „štrnástky“ potvrdzuje aj fakt, že v hebrejčine je štrnástka číselnou hodnotou mena Dávid, nositeľa prisľúbenia daného Židom: „Tvoj trón bude upevnený až naveky“. (2 Sam 7,16)

V tej dobe sa rodokmene písali výlučne ako dejiny mužov. Ženy v nich nemávali miesto. Preto prítomnosť žien nás v Matúšovom rodokmeni prekvapuje. Okrem Márie sú tu spomenuté ešte štyri ženy: Tamar, Ráchab, Rút a „Uriášova žena“. Pýtame sa: Prečo ich mená evanjelista použil a aké kritériá použil pri ich výbere?

Najčastejšie sa poukazuje na fakt, že všetky ženy boli hriešnice. Ráchab bola známa prostitútka, Tamar počala syna so svojím svokrom, Uriášova žena Betsabe sa stala obeťou Dávidovej chlipnosti. Hľadisko „hriešnosti“ sa ale nezdá byť pri výbere rozhodujúce, keďže nie každá z nich bola hriešnicou v rovnakej miere (napr. Rút). Významnejším kritériom sa javí to, že ani jedna z nich nebola Židovka. Ježiš teda prostredníctvom nich vstupuje aj do sveta nežidovských národov. Je poslaný k Židom aj k pohanom, k ľuďom celého sveta.

My nechápeme, ako mohli byť niektoré tak hriešne postavy (žien i mužov) zaradené do pokolenia, z ktorého sa narodil Ježiš Kristus. Náš „mravný jemnocit“ by ich tam istotne nezaradil. Aj preto je pre nás rodokmeň Ježiša Krista cenným evanjeliovým fragmentom, lebo hovorí nielen o „hustej tme“ človeka, ale aj o nezmerateľnej Božej milosti. Vedie nás k tomu, aby sme aj my v tých, ktorí sa nesprávajú podľa „kresťanských noriem“, dokázali vidieť ľudí, s ktorými má Boh svoj plán. A aj aby sme svojich nekatolíckych alebo „nekresťanských“ blížnych dokázali vnímať vo veľkorysejšom svetle.

Keď Ježiš začal účinkovať, mal asi tridsať rokov. A mysleli si, že je synom Jozefa, ktorý bol synom Heliho, on Matata, on Léviho, on Melchiho, on Janneho, on Jozefa,  on Matatiáša, on Amosa, on Nahuma, on Esliho, on Naggeho,  on Maatu, on Matatiáša, on Semeja, on Jozecha, on Jódu, on Joannu, on Rézu, on Zorobábela, on Salatiela, on Nériho, on Melchiho, on Addiho, on Kozama, on Elmadama, on Era, on Jezusa, on Eliezera, on Jorima, on Matata, on Léviho, on Simeona, on Júdu, on Jozefa, on Jonama, on Eliakima, on Meleu, on Mennu, on Matatana, on Nátana, on Dávida, on Jesseho, on Obeda, on Bóza, on Salu, on Násona, on Aminadaba, on Admina, on Arniho, on Ezroma, on Faresa, on Júdu, on Jakuba, on Izáka, on Abraháma, on Táreho, on Nachora, on Serucha, on Ragaua, on Fáleka, on Ebera, on Salu, on Kainana, on Arfaxada, on Sema, on Noema, on Lamecha, on Matuzalema, on Henocha, on Jareda, on Maleleela, on Kainana, on Enosa, on Seta, on synom Adama, ktorý bol od Boha.
 (Lk 3,23-38)

Lukáš predstavuje Ježiša trochu inak ako Matúš. Nie v symbolickej židovskej štruktúre trikrát štrnástich pokolení, ale v zozname sedemdesiatich šiestich predstaviteľov ľudstva, počínajúc Adamom. Ježiš je v poradí sedemdesiaty siedmy, čo je biblické číslo plnosti. Je to dôraz na dôležité posolstvo, že v Ježišovom mene je zachránené celé ľudstvo.

Ako sme spomínali, Matúš píše pre kresťanov obrátených zo židovstva a kladie dôraz na Dávida a na Abraháma, veľké postavy uctievané generáciami Židov. Deklaruje to úvodná veta rodokmeňa: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“.

Avšak Lukáš, ktorý nebol pôvodom Žid a písal pre kresťanov obrátených z pohanstva, pri písaní rodokmeňa nezdôrazňuje ani jednu z postáv židovských dejín. Dokonca aj Abrahám a Dávid sa u neho objavujú bez zvláštneho dôrazu. Čo však chce Lukáš zdôrazniť, je univerzálnosť spásy – čo vyjadruje tým, že necháva Ježišov rodokmeň siahať až k Adamovi, praotcovi všetkých. Možno v tom vidieť Lukášovo úsilie o zmiernenie napätia v ranej Cirkvi, kde rezonovala otázka, či kresťania obrátení z pohanstva sú rovnocenní s kresťanmi zo židovstva.

Keď porovnávame oba rodokmene, vidíme v nich veľa nejasností. Nezhodujú sa dokonca ani ohľadom mena Jozefovho otca. U Matúša je ako Jozefov otec uvádzaný Jakub a u Lukáša je to Héli. Táto nezhoda sa najčastejšie vysvetľuje tak, že Židia uznávali „levitárny zákon“, ktorý nariaďoval, aby tam, kde zomrie muž a nezanechá potomstvo, si jeho brat vzal jeho ženu - vdovu a mal s ňou potomstvo. Ak mal Jozef takýmto spôsobom dvoch otcov, niet medzi Matúšovým a Lukášovým údajom vážnejších rozporov. Niektorí biblisti vysvetľujú tento rozpor tak, že starozákonní Židia bežne mávali dve mená, a tak Jozefov otec sa mohol volať Jakub Héli.

Protirečenia však nie sú svedectvom proti vierohodnosti Písma. Naopak, je to podobná situácia ako pri súdnom procese, kde rozdielne svedectvá dokazujú, že sa svedkovia vopred nedohodli, ale každý líči situáciu zo svojho pohľadu. Tak aj pri písaní evanjelia každého pisateľa zaujíma iné a má iný cieľ.

Netreba však pri tom zabúdať na to, že Matúš i Lukáš pracovali len s tradíciami, ktorých zdroje pri písaní rodokmeňa dnes nedokážeme zrekonštruovať. Preto je nemožné vytvoriť presný Ježišov rodokmeň. Skôr je však dôležité jeho posolstvo, ktoré poukazuje na Ježišov pôvod a na jeho poslanie v dejinách spásy.

Možno aj týmito nejasnosťami nám Boh chce pripomenúť, že jeho Slovo nikdy nepochopíme úplne, pretože On i jeho zjavenie navždy ostanú pre nás Tajomstvom.

v v v

Ktosi o Ježišovom rodokmeni povedal, že je ako „telefónny zoznam“. V skutočnosti sa však za každým menom skrýva konkrétna postava, tvár, charakter, životný príbeh. Nezabúdajme na to pri našich stretnutiach s ľuďmi.

            „Cestovala som vlakom. Počas cesty som chcela rozjímať nad Božím Slovom, ale uvedomila som si, že som si Bibliu zabudla doma. „Pokúsim sa o to bez nej,“ predsavzala som si. Ale začalo sa mi driemať.

            Netrvalo to dlho. Dvere sa otvorili a do kupé si prisadol bezdomovec. Páchol alkoholom. Nečudovala som sa - ako rehoľné sestry sa mnohé cítime ako „lepidlo“ na ľudí v núdzi.

            Muž si sadol a vytiahol lupu. A potom dlho hľadal v taške, kým nevytiahol - áno – Bibliu. A začal si potichu čítať. Po chvíli sa obrátil ku mne a opýtal sa: „Sestrička, viete, ktoré miesto je najkrajšie v Písme?“ Usmiala som sa: „Pre každého niektoré iné.“ A on povedal: „Pre mňa je to toto“ a začal čítať: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa svet skrze neho spasil.“

            Keď skončil citovanie z Písma, pokračoval: „Viete, je to pravda, že ľudia milujú viac tmu ako svetlo. Je ľahšie byť v tme. Keby sme sa postavili do Ježišovho svetla, videli by sme svoje hriechy a boli by sme zhrození. Preto chceme byť v tme. Aj ja padám, ale Boh mi pomáha vstať.“

            Sedela som a pozerala som mu do očí. Už to nebol pre mňa obyčajný alkoholik. Bol to brat, padal často do tmy, ale bojoval o Kristovo svetlo. Boh mi ho poslal do cesty, aby sme sa povzbudili navzájom. Jeho osoba sa stala predmetom môjho rozjímania.“ A aj k tomuto nás pozýva zahĺbenie sa do Ježišovho rodokmeňa – k milosrdenstvu so všetkými, s celým človečenstvom.

(zdroje: Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, Samuel Štefan Osuský, Galéria postáv Novej zmluvy, Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, Silvester Bajan, Hovor, Pane, tvoj sluha počúva)